suomi

Nedá sa to opísať slovami. Bolo to ako tichá, veľkolepá a prenádherná hudba, ktora odnikadiaľ neznela, existovala akoby iba vnútri jej mysle. Skladala sa z nárazov vody na kamienky v jazere, z jemného šumu vysokých stromov, z jemných tónov jej obľúbených piesní...

Všetko hýrilo tými najúžasnejšími farbami. Toľko jasu a krásy si nikdy nevedela snáď ani predstaviť. Nemohla myslieť. Uvoľnená. Ohromená. Nemohla sa nasýtiť blažených pocitov, cítila, akoby ju celá tá nádhera láskyplne objímala a vlievala do nej hektolitre šťastia. Nechcela precitnúť, nechcela to chápať rozumom, pripadalo jej to zbytočné.

No i tak sa nezbavila vtieravých myšlienok, ktoré ju začali napádať ako hladné supy svoju korisť, len čo sa trocha nabažila hrejivého klimaxu. Kde je? Ako sa sem dostala? Prečo? Veď si necíti svoje ruky, ani nohy... Akoto, že vôbec nedýcha? Veľmi sa usilovala spomenúť si, čo bolo predtým. Pred tým, ako sa sem dostala. Bolo to také ťažké... Mala pocit, že sa tu nachádza celú večnosť.

Jej zamyslenú dušu zrazu niečo vyrušilo. Akási silná žiara, taká oslepujúca... Ten hlas nepočula, jednoducho iba cítila jeho slová. V hĺbke svojej duše. Akoby sa ozval ten malý plamienok v jej strede...

- "Si mŕtva, Carrie." Mŕtva? Jej pamäti svitalo... Šuchot skaly, padajúce kamene, slabé úchytné lano.

- "Spadla som? Vtedy, na tej hore. Ach, ako dávno to bolo, už si nespomínam."

- "Pred necelým desaťročím."

- "Čože, až tak dávno?" Zrazu jej pozornosť upútalo niečo ine. "Nemám telo..."

- "Veď ho nepotrebuješ."

- "Čo sa vlastne stalo? A čo je s Tabby?"

- "Je v poriadku, už sa s tým vyrovnala."

- "S čím sa vyrovnala? S mojou smrťou? Alebo umrel aj niekto iný? Je zdravá? Aký má život? Úspešný? Ozaj... kam ľudstvo za ten čas dospelo? Má za sebou úžasný pokrok? Je už liek na rakovinu? Prišiel už niekto na to, ako zostrojiť časostroj? Vyrobili vedci neviditeľný plášť? Z malých kamier snímajúcich okolie? Čítala som o tom, bolo to takmer realizovateľné. Klonujú už ľudí?"

- "Zadrž, si príliš zvedavá. Chceš príliš veľa."

Bola si istá, že to, čo cíti, sú slzy. Ale neboli fyzické. Neboli hmotné, bol to iba pocit. Slzy straty, smútku, bolesti...

- "Neplač, všetko je len minulosť. Teraz si tu. Tu, kde ťa čaká šťastie, nie len trápenie a slzy. Teš sa, Carrie, tvoja duša je teraz voľná, daj jej slobodu, nechaj ju voľne poletovať, dopraj jej oddych. Zaslúži si to."

- "Ja som bola šťastná! Tam, kde patrím, domov ..."

- "Tu je tvoj skutočný domov. Pochop, Carrie, veď to celé bol len sen, malý výlet medzi ľudí."

- "Kde som?" Ukázala na svet okolo seba. "Čo to je?"

- "Toto je taktiež duša. Sklada sa z menších, ako je napríklad aj tá tvoja. Ako keď jabloň živí svoje jablká na konároch. Carrie, si súčasťou duše planéty."

Zmohla sa len na jedno jediné slovo. Vyslovovala ho pomaly, trhane, ohromene, prekvapene, potichu.

- "Gaia..."

- "Múdre dievča. Povedz mi, páči sa ti tu?"

- "Kto si?"

- "Odpovedz na otázku, Carrie."

- "Je tu nádherne..."

- "James Lovelock predpokladal - hypoteticky - myšlienku organizmu planéty." Zamyslela sa. "Začal uvažovať o snímkach vesmírneho modulu Viking 01. To, čo videl, podľa neho nebola planéta ozdobená rozdielnymi formami života. Podľa toho, čo vedel z biológie, to vyzeralo ako živý jedinec."

Hlas jej zlyhal.

- "To nie je len hypotéza, dievča. Gaia je skutočne tu, všade navôkol, A je nablízku i tam, medzi ľuďmi, len tí si to nechcú uvedomiť."

- "A toto je smrť? Veď sa takmer nič neskončilo."

- "A čo si čakala, Carrie? Že sa prepadneš do ničoty, ako ju s obľubom nazývajú ľudia? Carrie, nik z ľudí nevie, čo je smrť a predsa sa jej tak boja. Len preto, že je neznáma, ju odsudzujú. Veria, že je tým najväčším zlom. Prečo? Čo ak je pre človeka tým najväčším dobrom? Je prirodzenou ľudskou vlastnosťou báť sa zmeny, báť sa niečoho nového. No až tak zatracovať nevinnú smrť?"

- "Povedz mi, čo je smrť? Je pre človeka najväčším dobrom?"

- "Buď trpezlivá. Na to prídeš sama."

- "Kedy?" Vyhŕkla nedočkavo. "Čakala som, že moje ja sa rozplynie a moja duša sa vráti sa späť do živého tela, na Zem. Myslela som si, že ..."

- "Renikarnácia, chápem. No musím skutočne uznať, že je to jedna z teórií, ktoré sa najviac ponášajú na realitu."

- "A naozaj sa striedajú aj karmické podmienky života duše?"

- "Neprerušuj ma, dievča. V prvom rade pochop, že si sa už vrátila tam, kam naozaj patríš. Rozhliadni sa okolo seba. Toto sú duše, ktoré odišli zo Zeme. Neustále prichádzajú späť a odchádzajú, pričom na ich miesto nastupujú ďalšie." Po chvíľke ticha hlas pokračoval: "Tu duše oddychujú."

Pozorovala atmosféru pokoja a lásky. Napokon sa opäť opýtala: "Tak ako je to s tou reinkarnáciou?"

- "Keď si duša oddýchne, vráti sa späť na svet. V tom je celá pointa."

- "Rozprávaj, chcem vedieť všetko!"

- "Čím menej duša vie, tým je pre ňu jej bytie šťastnejšie a príjemnejšie."

- "Nebudem šťastná, pokým sa nedozviem, čo chcem vedieť", namietala.

- "S takýmto prianím sem prichádza väčšina duší. Dozvieš sa, po čom túžiš, Carrie. A čím viac toho zistíš, tým menej budeš cítiť svoju individualitu, Napokon sa staneš súčasťou tohto prostredia, už nebudeš Carrietou Timmonovou, nebudeš mať šestnásť rokov a nebudeš poznať Tabby Lahtovú. Nakoniec sa dostaneš opäť na povrch Zeme a budeš žiť ďalší zaujímavý život, ktorým pomôžeš svojej duší k dokonalosti."

- "K dokonalosti? Takže zmyslom života, teda vlastne životov, je predsa len dosiahnuť dokonalosť! Naberá duša skutočne podvedomé skúsenosti a po niekoľkých reinkarnáciách dospeje k dokonalosti? Ale čo bude potom?"

- "Nie po niekoľkých inkarnáciách, tých inkarnácií je nespočetne veľa. A každá duša je jedinečná, preto každá potrebuje individuálny počet inkarnácií. A teba musím pochváliť, postupuješ nezvyčajne rýchlo. Aj preto si musela umrieť taká mladá..."

Po ďalšej chvíli pozorovania a preciťovania sa znova ozvala: "Ako vznikli duše? Keď hovoríš, že ich počet je stále rovnaký, že sa v pobyte na Zemi striedajú."

- "Netvrdím to. Ešte stále jestvuje možnosť zrodenia duše. Každá duša má akoby tvar polkruhu. A ku každej duši existuje jej zrkadlový obraz, ktorým je druhá duša. (Ale inak sú iné duše rozdielne, ak by všetky, žijúce i nežijúce duše splynuli, vytvorili by dokonalý útvar – guľu.) Ak sa spoja dve duše, ktoré su svojim zrkadlovým obrazom, ak sa skutočne dotknú, može sa stať, že vznikne nová duša. Ale opísať slovami proces vzniku duše sa nedá. Duša nie je ohraničený priestor, polkruh je len metafora, aby si to dokázala lepšie pochopiť.

Dve duše sa môžu navzájom dopĺňať, chápať a splynúť spolu. Zároveň z toho vzíde nová duša a tie predošlé, materské, sa posunú obrovský krok vpred k dokonalosti. Naberú na svojej veľkosti, naberú na svojej kráse. Ale niečo také sa stáva veľmi zriedkavo a výnimočne. Môže k tomu dôjsť iba pri splynutí dvoch milujúcich sa duší, ktoré sa dotknú presne v ten okamih, ako nejaká iná duša umrie. A to sa stáva priemerne raz za 757 rokov."

- "Tu sa meria čas v rokoch?"

- "Samozrejme, veď teraz nie si niekde ďaleko za vesmírom, si predsa stále na planéte Zem, len v trocha odlišnom svete, v trochu inej dimenzii. Zem sa otočí okolo Slnka raz za 1 rok. Preto sa tento čas používa ako jednotka aj tu, ibaže tu ho ináč vnímame."

Znova zmĺkli.

Nasávala fascinujúcu atmosféru prostredia prekvitajúcu šťastím.

Maximálnym.